T-Kid170 je žijúca legenda, pilier graffiti kultúry. Pochádza z Bronxu a spolu so svojimi priateľmi v umeleckej dielni vytvoril skutočný životný štýl plný akcie a tvorby.

Všetko sa začalo tým, že si dal pseudonym na stenu v susedstve, potom na nástennú maľbu v metre a potom už to bolo len o šťastí a pevnej vôli. Mohlo to byť kdekoľvek na svete. Je to o vášni. T-Kid rozpráva svoj príbeh. Štyridsaťpäť rokov výpalníctva, celé autá, graffiti, nástenné maľby a fresky…

T-Kid170 is on Instagram: https://www.instagram.com/tkid170/?hl=fr

Aké to bolo vyrastať ako spisovateľ v Bronxe?

Nebolo to tým, že som vyrastal ako spisovateľ v Bronxe, ale tým, že som bol vždy na ulici. A v 70. rokoch bolo v Bronxe veľa problémov a gangov.

Keď som bol malý, robil som akrobaciu na hojdačkách na ihrisku pri dome a vyhral som súboj s iným dieťaťom. Vtedy ma staršie deti volali King, teda kráľ hojdačiek. Jedného dňa som na stene oproti detskému ihrisku označil Kráľa 13. Vtedy prišli chlapci zo susedného gangu a povedali: „Hej, ty sa značkuješ na našom území, na to musíš byť v gangu.“ Tak som sa na nich pozrel. Ja som ani nevedel, že turf znamená susedstvo! Povedali mi, že videli moju akrobaciu na hojdačkách a že je to super, takže ma nemienia zbiť.

Začal som ako King13. Bolo to v roku 1973 a mal som 13 rokov. Chvíľu som si to meno nechal. Potom som odišiel z gangu. Napísal som Sen102 v španielskom Harleme. Smokey, Dimond Dave a Danco tam boli s Renegades of Harlem. A so Slyom108 zo Savage Sumari sme chodili na dobré banger sessions.

V Renegades som zostal dva roky a v roku 1977 ma zastrelili. Vtedy som sa rozhodol odísť z gangov nadobro. Miloval som graffiti, tak som si dal meno T-Kid, aby som začal odznova. Ľudia ma volali Big T, pretože som bol veľký a silný, takže som si nechal T. Kid, pretože som bol zvyčajne najmladší v gangu. Takže T-Kid a 170 pre ulicu, na ktorej som žil.

Graffiti znamenali, že som mohol opustiť ulicu. Rád som chodil maľovať do tunelov. Rýchlo som sa v tom zdokonalil. Robil som veľa burnoutov pod rôznymi menami: Dr.Bad, Wake5, Bro2, ale ľudia si väčšinou pamätajú T-Kid. V tom čase ste v mojej TNB/The Nasty Boys crew mali Pesero, Mike-Dust, Joker-1, Rase (ktorý bol zároveň Cooper), Rock…..

V roku 1980 som sa rozhodol urobiť si prestávku, pretože násilia bolo priveľa. Na rok som prestal, kým som si nevšimol, že sa v galériách začínajú objavovať graffiti. To upútalo moju pozornosť. Pozvali ma maľovať do ateliéru Sama Essesa, kde boli Dondi, Zephyr, Futura, S-E 3,aka Sweet Eric aka Haze, Revolt, Ne aka Min-1, Case 2, Cos-207. Boli tam všetci, bolo to šialené! Bola to vôbec prvá zbierka graffiti a bola rozsiahla.

Potom som sa zúčastnil programu s názvom No More Trains, v rámci ktorého som pracoval s malými deťmi zatknutými za maľovanie vlakov metra. Nechal som ich robiť to, čomu sa hovorí pozitívna komunitná práca. Krylon a niekoľko veľkých spoločností mi platilo za čistenie závor v oblasti 14. ulice. V tom čase som robil aj na platených stenách.

Chvíľu som to robil, ale graffiti ma prilákali späť a vrátil som sa do depa metra. Začal som znova, od roku 82 do roku 85. Bol som na zabitie! Urobil som stovky škaredých burnoutov a tam som si vyvinul svoj štýl. Všetko to nájdete na internete a v mojom filme.

Mal som to šťastie, že som sa stretol s Henrym Chalfantom, ktorý spolu s Martou Cooperovou napísal knihu Subway Art. Sledoval moju prácu, fotografoval ju a niektorí ľudia v Anglicku ju videli, najmä graffiti, ktoré som urobil pre svojho otca po jeho infarkte. Požiadali ma, aby som prišiel do Londýna pomaľovať stenu pre značku audiokaziet (TDK), a tak som sa dostal do Európy. Odvtedy sa tam vraciam vždy, keď môžem (úsmev).

Ha! Stále! Preto sa graffiti tak rozšírilo a stalo sa populárnym. Graffiti je umenie, ktoré sa dotýka každého. Je to komunikácia. Vždy, keď som robil T-Kid na vlaku metra v Ghost Yarde (legendárna graffiti lokalita, depo metra), nikdy ste nevedeli, kam to smeruje: keď to videl môj kamarát Sonic, hneď si pomyslel, že by mohol urobiť aj vlak metra. Vždy, keď sa Sonic vybral do Bronxu, nakopol ma, takže som sa tam stále vracal.

Môžete vytvárať znaky, rôzne písmená, ale graffiti je stále o písaní svojho mena na jeden z vlakov. Musí sa hýbať. Vaše meno musí prejsť z jedného bodu na druhý. Všetci do toho boli zažratí: Dondi, Lee… áno, Lee bol najlepší, na to nezabudni! Všetci hovorili o Dondim. Bol dobrý, ale keď ho Martha Cooperová odfotila, naozaj vybuchol. Jeden z najlepších je určite Lee. Báječná Leeho päťka! Nie Fab Five Freddy!

„New York miluje graffiti,
je to súčasť mestskej kultúry.“

Je to hrdina filmu Wild Style, však?

Tak a je to! To je on. Nikto nevedel, čo píše. Bol naozaj diskrétny. Nielen to, ale je to vtipné, pretože Charlie Aheam, ktorý film natočil, ho nazval Wild Style, pretože ten chlapík menom Zephyr mal určitý štýl. Vraj to bol divoký štýl. Ale to nie je pravda.

Wild Style bol Stacy168, jeden z majstrov graffiti, a jeho crew, do ktorej patrili aj Jimmy-Hahah, Bac, Chi-Chi 133 atď. Vlastne si pamätám, ako ma Zephyr požiadal, aby som sa pridal k jeho crew. Tracy povedal: „Má zbraň?“ Povedal som: „Nie,“ povedal: „Nech si kopne do nohy! „. To bol Tracy!

Pre tých, ktorí nepoznajú graffiti a jeho techniky, môžete objasniť niekoľko vecí a vysvetliť, čo je to horák alebo celé auto?

Aahhhhhhhh, horák je štýl. Je to zložitý štýl s prelínajúcimi sa, navzájom prepojenými písmenami. Existuje mechanický, robotický, organický a bublinový štýl. Je tu aj farebná schéma, a keď sa metro pohne, je to krikľavé. Preto sa to nazýva horák. Keď vlak metra zastaví, na plnom slnku je to bum! Vyžaruje!

Celý vagón je, keď natriete celý vagón metra zhora nadol a spredu dozadu. Existuje aj okno dole, kde maľujete pod oknami. Existujú rôzne typy okien dole, napríklad od konca po koniec, odpredu dozadu. Môžete tiež urobiť jeden panel, ktorý môžete prelepiť alebo označiť.

Učí staršia generácia mladšiu generáciu graffiti?

Tracy168 ma naučil graffiti a pred ním Padre Dos, ktorý sa volal Jesus Cruz, nech odpočíva v pokoji. On ma naučil maľovať. Inšpiroval ho Tracy, ale hlavne Phase2, krstný otec graffiti, ktorý vymyslel všetky štýly (bublinový, mechanický). Je to človek. Padre Dos je jeho potomok. Naučil sa to tak, že ho pozoroval. Padre mu vysvetlil, ako kresliť písmená, kam umiestniť šípky, a najmä ako ich všetky kombinovať.

Keď som v roku 77 stretol Tracyho, povedal mi, že mám svoj štýl a že budem dobrý, ak sa ho budem držať. Niečo vo mne videl. Naučil ma hlavne maľovať sprejom, kompozícii a hodnote graffiti. Boli to moji učitelia. Padre bol môj mentor.

Spreje. Bol to váš prvý umelecký nástroj?

Markery boli mojimi prvými nástrojmi. Pilot, Uni, Mini, Uni wide, potom som používal spreje. A môj obľúbený bol Red Devil… krémový, naozaj dobrý.

Krylon mal veľa farieb, ale nebola to najlepšia farba. Nedostatočne kryla. Najprv ste museli mať vrstvu bielej farby.

Bol tam Rustoleum. Dala sa ľahko zohnať a dobre sa s ňou pracovalo s hrubými krytkami Gefen (skrátené konce pre široké kontúry, vtedy dostupné a predávané v rôznych veľkostiach). Vtedy sa nepredávali žiadne čiapočky: úzke, super úzke, hrubé… všetko sa muselo vymyslieť.

Keď hovoríte o metre, ste veľmi emotívny!

Som si istý, že je… Žil som v tom, je to moja kultúra. Robiť vo vlaku, nič lepšie na svete neexistuje. Urobil som graffiti „Breakdance“, keď vagón prišiel na 96. zastávku na linke 2, boli sme na nástupišti. Bolo tam plno a ľudia tlieskali. Prisahám! Je to neuveriteľný moment. New York miluje graffiti, je to súčasť kultúry mesta.

On another subject, how did you find yourself at the Villiers-le-Bel workshops in the 95 department?

I was painting on the palisades at Châtelet and a teacher went by with her class. The kids wanted to paint and I gave them a few pointers. When the teacher saw this, she asked me to come and show her class. Kids just love graffiti and street art. They want to express themselves, let go, which isn’t easy to do since Villiers-le-Bel has a lot of problems.

But it’s their environment. If you stay, things can go wrong. I gave them this message: “If you like to paint or dance, you can do it somewhere else and come back here once and awhile.” You have to give them a little nudge in the right direction.

You have a special relationship with France…

I love France! The first French graffiti artist I met in the late 80s, at Roxy’s, was Bando… Then I met Mist, who came to New York. And in the 90s, I met the Mac crew: Kongo, Colorz, and the others. They invited me to Paris for the Kosmopolite festival, then I met Fafi and the crew from Toulouse as well. France is my second home.

That’s right, when you come to Paris, you stay at Wuze’s. How did you meet?

Ah! We met at Gare express through a common friend, Yann Lazoo. I saw how talented he was. He’s good and knows how to use graphics software, which is important these days. He opened his door wide and we became friends. It’s cool to stay with someone and explore the city with them.

And he introduced me to the Posca staff, which is really very cool since not easy to find in New York. I love using them on canvas or trains [3D cars on which he paints and that will be exhibited at Next Street Gallery].

There’s also a documentary on you, The Nasty Terrible T-Kid. How did that happen?

I published a book in 2005 and at a signing in California, I met a guy named Carly from Love Machine films, a production company. He interviewed me and since it went so well, we said why not make a movie together? I had a lot of pictures from back then, they were easy to organise. It’s cool to see your work on a big screen!

It’s interesting because in the United States, emerging cultures are very well documented. There are a lot of archives…

I’ve got tons of stuff on video, on all kinds of cassettes and, believe it or not, my ex-wife almost got rid of it all! We always had a camera when we were going to paint. We just filmed it all! We didn’t know what we were going to do with it.

There are also collectors that safeguard works. There are a few that follow my work, which gives me an opportunity to organise and file my pieces. These are very different people. In fact, a Wall Street trader introduced me to some people from the Radison hotels. They want me to paint their lobbies. I’m available!

When I was young, I was hardcore. Now, I want to be paid when I paint. I’m part of history! If Mister Orange, Donald Trump, wants a painting, he can pay! I’m ready to paint the wall he wants to build between Mexico and the USA. I’d write WELCOME! Welcome to your home!